Navigácia

Obsah

História

Brožúra KLASOV podrobnosti.pdf (1.27 MB)

História a súčasnosť obce

Obec Klasov so svojou rozlohou katastra viac ako 12 km2, leží v strednej časti Žitavskej pahorkatiny v doline Babindolského potoka 4,5 km severozápadne od mesta Vráble.


Rozloha:

Výmera katastrálneho územia 1.223,0554 ha
Výmera zastavaného územia 53,4478 ha


z toho:

Poľnohospodárska pôda spolu 1032,0116 ha a to:
Orná pôda 968,9417 ha
Vinice 37,8752 ha
Záhrady 20,5654 ha
Trvalé trávne porasty 4,6293 ha

 

Nepoľnohospodárska pôda spolu 191,0438 ha a to:
Lesný pozemok 30,8271 ha
Vodná plocha 15,0827 ha
Zastavané plochy a nádvoria 71,8908 ha
Ostatné plochy 73,2402 ha


             
     Obec si do dnešných dní zachovala svoj poľnohospodársky ráz s rozsiatymi vinohradmi v jej chotári. Počet obyvateľov ku dňu 1.1.2007 je 1.206.
    V chotári obce archeologický výskum objavil hallštattské sídlo, ktoré je dôkazom najstaršieho osídlenia okolia Klasova. Obec sa po prvýkrát spomína v listine z r. 1156, kde ostrihomský biskup Martirius v zhode s uhorským kráľom Gejzom II. potvrdzuje ostrihomskej kapitule desiatky sedemdesiatich vymenovaných obcí. Klasov sa tu spomína v podobe Qualiz, ktorá bola odvodená od moslimských Chvalizov zaoberajúcimi sa obchodom v oblasti Nitry už v 11. stor.
     Potom sa obec spomína v r. 1232 ako Kalaz, keď kráľ Ondrej II. ustanovil tunajších jobagiónov dvorníkmi a priradil ich k Zvolenskému hradu, ale desiatok museli ešte platiť Ostrihomskej kapitule. V roku 1398 sa spomína ako Nagy Kalaz, v roku 1401 Kis Kalaz, v roku 1552 ako Puszta Kalaz, a v roku 1898 ako Kalász. Tento názov sa medzi obyvateľmi Klasova zachoval až dodnes.
     Od 2. polovice 14. stor. sa majiteľmi obce stali Forgáchovci, ktorí získali Gýmešský hrad, ale v tom čase tu časť majetkov vlastnil aj starobylý rod Hunt-Poznanovcov. Peter Forgách s poddanými Klasova napadol majetky v Slepčanoch, jedného zajatého usmrtili a za druhého pýtali výkupné 23 mariek. Spor riešil Zoborský konvent.
     R. 1391 zasa protiprávne vyrúbali babindolský les, ktorého drevo doniesli do Klasova a poškodili miestny kaštieľ. Tento spor sa skončil zmierom pred Nitrianskou kapitulou a obidve strany zaplatili pokutu 40 forintov (r.1401).
     Obec ležala na hranici Gýmešského panstva a preto sa tu vyberalo mýto, ale Klasovčania ho platiť nemuseli. V 16. a 17. stor. aj Klasov postihli turecké nájazdy, veď ležal medzi dôležitými protitureckými hranicami Levice a Nitra. Obec patrila do Nitrianskej náhije, 34 poplatníkov platilo daň z roľníckych produktov a obrábanej pôdy Abdurráhimovi vo výške 6676 akče. Neskôr tu získava majetkové podiely rodina Fáncsyovcov, ale kráľ Ferdinand I. ich listinou vrátil Forgáchovcom. Obec bola v tom čase zapísaná ako Kaloz.
     Začiatkom 18. stor. získali obec Paluskovci a pripojili ju do zväzku zlatomoravského panstva. 27 rodín obrábajúcih vinice odovzdávalo Paluskovcom deviatok, ako je to zaznačené v súpise urbánskej regulácie započatej r.1761. V 19. stor. tu vlastnili majetkové podiely aj rodiny Szlávyovcov a Klobusiczkovcov, ktorí ich do začiatku 20. stor. predali. Koncom 18. stor. tu kúpil majetky barón Jozef Weisz, ktorý sa priženil do rodiny Berchtoldovcov. Tých zasa s Paluskovcami spájali rodinné zväzky (Jozef Ján Berchtold narodený r. 1735 sa oženil s barónkou Annou Máriou Paluskovou). Po bitke pri Hradci Kálové r. 1865 prepustení vojaci aj sem priniesli choleru, na ktorú zomrelo mnoho obyvateľov.
     Z 23. na 24.05.1866 krutý mráz značne poškodil tunajšiu poľnohospodársku úrodu. R. 1879 požiar zničil v obci majetky v hodnote 13 000 forintov a r. 1882 vo výške 5209 forintov. V 80. rokoch 19. stor. v obci a okolí zničila vinice fyloxéra. Obnovené boli vďaka štátnej výpomoci. 
     R. 1893 sa medzi tunajšími zemepánmi uvádza barón Pavol Weisz (708 katastrálnych jutár), Ján Klobusiczky (110 k.j.), a Jozef Szlávy (224 k.j.), ale r. 1897 okrem Pavla Weisza (803 k.j.) sa spomínajú už veľkostatkári Móric Wild (119 k.j.) a Herman Wiener so spoločníkom Michalom Ladányim (91 k.j.). R. 1903 požiar zničil v obci 66 domov.
     I. svetová vojna si z radov obyvateľstva vyžiadala krutú daň, padlo 25 občanov. Po r.1918 obec sa stala súčasťou novovzniknutej ČSR. Neusporiadané povojnové pomery prinášali obyvateľstvu nové utrpenia. V júni 1919 sa vo viniciach medzi Klasovom a Vrábľami odohrali boje medzi československým vojskom a boľševickou maďarskou červenou armádou, pričom niekoľko vojakov drancovalo v Klasove. R. 1920 sa 45 robotníkov a sluhov z veľkostatku Eugena Weisza pridalo k decembrovému štrajku vo Vrábľoch. Barónovi Weiszovi bola pôda skonfiškovaná a ponechaná len výmera 400 jutár, ostatná bola rozdaná medzi chudobných. Neskôr dal Weisz veľkostatok do prenájmu J.Šajmovičovi. 3.07.1921 si tunajší robotníci vynútili zvýšenie miezd. 5.11.1938 na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže pripadol Klasov Československu, ale komisia pre hraničnú úpravu medzi ČSR a Maďarskom dňa 15.03.1939 výmenou za obec Nová Ves odstúpila Klasov a Veľké Chyndice Maďarsku. Naša obec od roku 1939 do roku 1945 patrila Maďarsku.
     R. 1939 bolo v obci založené miestne futbalové družstvo a r. 1940 spotrebné družstvo (neskôr prijaté do zväzku družstva HANGYA). R. 1942 bola v obci založená filiálka Tekovského blahobytného družsva a r. 1943 strojové družstvo.
     Nájomcu J. Šajmoviča ako občana židovského pôvodu povolali do pracovnej služby a preto veľkostatok prevzal dr. Szalay. Na Vianoce 1944 nilašovci pochytali a odvliekli chlapcov starších ako 14 rokov, ale tí sa onedlho rozutekali. Dňa 28.03.1945 obec oslobodila Sovietska armáda. 2.04.1945 obyvatelia obce pochovali padlých nemeckých vojakov. Sovietski vojaci boli neskôr pochovaní v spoločnom hrobe vo Vrábľoch.
    Po usporiadaní povojnových pomerov nastal nový prudký rozvoj obce. R. 1948 boli skonfiškované veľkostatky Eugena Weisza a Verő-Trenčianskeho. R. 1952 bola obec elektrifikovaná a r. 1956 založené JRD, ktoré r.1964 prevzali ŠM. R.1962 bol postavený kultúrny dom, v ktorom premietali filmy, hrali divadelné predstavenia (v obci už od r. 1940) a usporadúvali sa spoločenské podujatia. R. 1965 boli spevnené cesty, začalo sa s úpravou chodníkov, zlepšilo sa spojenie obce s okolím, opravila sa budova pošty a r. 1966 bola postavená nová predajňa potravín. R. 1968 bol vybudovaný nový dom smútku, prebudovaný verejný rozhlas a rok predtým bolo rozšírené verejné osvetlenie. Rozvoj obce pokračoval. R. 1970 bola rekonštruovaná elektrická sieť, r. 1974 vybudované chodníky.     

     Pokroky nastali aj v kultúrnom a spoločenskom rozvoji obce :
     R.1974 bol vybudovaný nový futbalový štadión a založený tunajší folklórny súbor, r. 1976 založené ženské futbalové mužstvo.
     V roku 1976 sa obce Klasov a Babindol spojili, a vznikla spoločná obec Klasov časť Babindol. MNV bolo na Klasove. 1.07.1996 sa Klasov po 20 rokoch oddelil od Babindola.
     Výraznú úlohu v kultúrnom živote obce zohráva miestna organizácia Csemadoku, ktorá spĺňa svoje poslanie od roku 1950. Počas svojej existencie dosiahol úspechy divadelný a folklórny súbor, členovia sa podieľali aj na organizácii rozličných kultúrnych podujatí, spomienkových slávností a celovečerných programov.
     V rokoch 1978-1981 bol rekonštruovaný kultúrny dom, v ktorom získalo priestory aj MNV (dnes OcÚ). R. 1987 bol vybudovaný nový dom smútku, začalo sa s plynofikáciou obce, ktorá bola dokončená r. 1989. V rokoch 1989-1991 bol vybudovaný verejný vodovod. Revolúcia r. 1989 nepriniesla všetky očakávania občanov Klasova. Aj tu prekonávali krízové roky v túžbe, že blízka budúcnosť obce bude krajšia.
     Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľstva: r. 1830 žilo v obci 454 obyvateľov, r. 1851 sa ich počet zvýšil na 707 a aj v nasledujúcih desaťročiach mal vývoj narastajúci trend. R.1900 tu žilo 850 obyvateľov, r. 1930 už 942, r. 1948 ich počet stúpol na 1048 a r. 1970 dokonca na 1331.
Malý Klasov sa spomína r. 1401 ako Kis Kalaz, ale obec jestvovala už koncom 13. stor. Obec sa spomína aj ako Kalazd či Kiskalazd a žili tu kráľovskí servienti. Za tureckých nájazdov obec spustla a už nebola obnovená. R. 1851 historik Fényes uvádza, že tu žilo 13 katolíkov. Samota neskôr zanikla.
     Harsány susedil s územím Klasova a spomína sa r. 1274 ako zem kráľovských rybárov. Toto územie siahalo k rieke Žitave a k chyndickým usadlostiam.
     Dyčianska dolina bolo územie patriace k veľkostatkom baróna Eugena Weisza. Ten r. 1917 predal 300 ha zeme 17 rodinám nemeckých a slovenských osadníkov vracajúcich sa z Ameriky, ktorí predtým žili v okolí Novej Bane a živili sa prácou v baniach. Po II. svetovej vojne boli Nemci vysťahovaní. Ich skonfiškované majetky boli pridelené kolonistom z Lutily.
     Chotár obce ležiaci v nadmorskej výške 160-190 m má pahorkatinný až mierne zvlnený odlesnený terén, ktorý tvoria mladotreťohorné íly, piesky, štrky a na povrchu spraš. V chotári sú černozemné pôdy. Okolo kaštieľa sa zachoval rozsiahly anglický park založený r. 1866 (zrejme na mieste staršieho). V parku rástol najstarší agát na Slovensku, možno aj v Európe. Jeho vek sa odhadoval na 350 rokov. Obvod kmeňa bol 570 cm a vysoký bol 15 m. Strom, ktorý bol štátom chránený sa po poškodení vždy dokázal regenerovať a vyháňať nové vetvy. V r. 1990 bol trestuhodne vypílený.
     Za obcou pri lese sa 20.03.1968 uskutočnil zemný vrt do hĺbky 2600m, kde bola zistená soľanka s nadmerným obsahom soli železa a kyseliny sírovej. Voda mala na povrchu teplotu vyše 70ºC. Plánovala sa tu výstavba kúpaliska, ale pre nedostatok financií bol vrt uzavretý.
     Významnou pamiatkou obce je rímskokatolický kostol Nanebovzatia Panny Márie, postavený v r. 1750 v barokovom slohu ako fília vrábeľskej farnosti. Budova bola r. 1828 klasicisticky prestavaná a rozšírená bočnými kaplnkami r. 1956. Fasády boli opravené r. 1974. Kostol bol do 20. stor. obkolesený kamenným múrom. Je to jednoloďová stavba so segmentovým uzáverom presbytéria a do štítového priečelia vstavanou vežou. Fasády kostola členia lizénové rámy a obdĺžnikové okná s polkruhovým zakončením. Kamenný portál vstupu do kostola má klenák s letopočtom 1896. Interiér kostola je zaklenutý pruskými klenbami a českou plackou. Hlavný oltár so stĺpovou architektúrou a obrazom Nanebovzatia Panny Márie je z r. 1828. Kazateľnica z čias prestavby kostola je zdobená reliéfmi s výjavmi z Biblie. V lodi sú sochy Ježišovho srdca, Panny Márie s dieťaťom, sv. Terézie a sv. Jozefa, po stenách je 14 litografií zastavení Krížovej cesty podľa originálov Luigiho Morganiho. Obraz Piety je novší. Lurdská jaskyňa pri vchode so sochou Lurdskej Panny Márie a kľačiacej sv. Bernadetty je z obdobia r. 1975. V bočnej kaplnke Ježišovho srdca je oltár so sochou Ježišovho srdca zo začiatku 20.stor., v pozadí sú plastiky cherubínov, dole v menze je Svätý hrob. V kaplnke je drevená socha sv. Imricha. V kostole sú tri drevené procesiové kríže s korpusom, starý je z 19. stor., druhý zo začiatku 20. stor. a tretí je moderný. Vo veži členenej zvukovými otvormi a lizénami je veľký zvon z obdobia okolo r. 1920 a malý zvon zo zaniknutej zvonice. Pod kostolom je krypta rodu Weiszovcov, ktorej vchod je pristavaný k uzáveru presbytéria a je zakončený malou cibuľovou strechou. Je tu pochovaných 14 členov rodiny Weiszovcov. Na  vnútornej stene uzáveru krypty je drevený kríž s liatinovým korpusom z konca 19.stor.
     Kúriu na okraji parku postavil na prelome 18. a 19. stor. Jozef Weisz. Po postavení kaštieľa r. 1866 bol v malej stavbe byt správcu veľkostatku, dnes je súčasťou detského domova. Kúria je klasicistická obdĺžniková prízemná budova s osemosovou hlavnou fasádou, ktorá má stredný štvorosový rizalit zakončený trojuholníkovým tympanónom. Fasády stavby členia obdĺžnikové okná v šambránach, ktoré sú len po stranách rizalitu a samotný rizalit členia lizénové rámy. Parková fasáda má vstupnú terasu.
     V parku sa nachádza neogotický kaštieľ, ktorý r. 1866 dal postaviť barón Pavol Weisz. R. 1886 sa zrútila odvážne riešená klenba. Kaštieľ bol krásne zariadený, o ktorom sa zachoval opis z konca 19. stor. Opis konštatuje, že kaštieľ je zariadený s vynikajúcim vkusom a pohodlím. Prízemné miestnosti boli zdobené v arabskom štýle a zariadenie bolo štýlové, boli tu antické, vzácne arabské a perzské kusy. Tu bola uložená vzácna zbierka majiteľa, ktorá obsahovala asi 1000 kusov (mnoho cenných arabských, perzských a egyptských nádob, rímske starožitnosti, vzácne zbierky gemmy a skarabeov, staré zlaté ozdoby, predmety z doby kamennej a bronzovej, mince a iné cennosti). Veľkú umeleckú hodnotu mala aj bohatá zbierka asi 100 obrazov, rozmiestnená v rôznych obytných miestnostiach. Boli to obrazy z 15. stor., maľby zo školy Rafaela a Coreggia, diela Lucasa Cranacha a iných majstrov. Po r. 1945 bola budova skonfiškovaná a táto vzácna zbierka zničená. V opravenom kaštieli bol od r. 1958 umiestnený domov dôchodcov a od r. 1965 Domov sociálnych služieb pre deti a dospelých s celoročným pobytom, preto bola budova v tom istom roku rozšírená novou prístavbou. Kaštieľ je dvojpodlažná budova s pôdorysom v tvare písmena L, trojpodlažná veža situovaná mimo osi stavby je zakončená romantickým cimburím. Fasády kaštieľa členia obdĺžnikové okná v šambránach a lizénove rámy. Dvojtraktová dispozícia hlavného krídla má miestnosti radené za sebou. V neogotických interiéroch sú štukové sieťové a hviezdicové rebrové klenby, ich secesná figurálna a ornamentálna maľba pri posledných úpravách zanikla.
Obec zdobí viacero malých sakrálnych pamiatok. Kaplnka pri štátnej ceste do
Vrábľov pochádza s 19. stor. Je to malá obdĺžniková jednoduchá stavba s predsieňou, v ktorej sú sedílie. Na oltárnej menze je polychrómové súsošie Piety. Za kaplnkou je pochovaný neznámy kňaz. 
     V miestnom cintoríne sa nachádza Božia muka, ktorá má na podstavci zvláštny nápis: HIC lacA E GsobeFha Konczaÿ A tatls Sua Anno ium 4sobüt Ole 20 Maÿ 1807. V Máriinom domčeku je súsošie Piety. Ústredný kríž cintorína s kamenným korpusom osadený na vysokom podstavci, na ktorom je letopočet A.D. 1782. Na náhrobku Jána Vineho (1889-1948) a Pavlíny Mešťanovej (1891-?) je pieskovcová socha Krista nesúceho kríž. Plastika je čiastočne poškodená. V starej časti cintorína je kríž s liatinovým korpusom z 2. polovice 19.stor., opravený r.1987. V cintoríne sa nachádza viacero náhrobných kameňov z 19. stor.
     Prícestný drevený kríž s liatinovým korpusom pri Hlavnej ceste má v spodnej časti reliéf kalicha a 10.05.1948 ho zhotovil ImrichTóth. Prícestný kríž s liatinovým korpusom v miestnej časti Harangláb bol vysvätený 8.09.1882 a postavil ho richtár Peter Galaba a sudca Ján Bakó. Za krížom stál pamätný drevený stĺp na pamiatku I. Klasovského skautského tábora. Na stĺpe bol nápis Jó munkát!, a letopočet 4.06.1994. Ktosi nezodpovedný tento stĺp odpílil a zrejme spálil.
Drevená zvonica bola v tejto časti obce postavená r. 1864 veľkostatkárom Weiszom. Stavba z dosák časom schátrala a preto bola po r.1970 zbúraná. Bola to štvorcová stavba s rozmermi asi 4x4 m a vysoká 7-8m so zúženou hornou časťou. Boli na nej 4 zvukové otvory s polkruhovým zakončením. Zvon z tejto zvonice je dnes vo veži rímskokatolíckeho kostola. V r. 2006 bola táto zvonica znovu postavená.
     Vo vinohradoch sa nachádza polychrómová socha sv. Urbana osadená na vysokom štíhlom podstavci. Sochu dal postaviť 1.5.1891 Pavol Tóth a opravila ho Veronika Pénzesová 22.5.? (letopočet je poškodený a nečitateľný).
     Budova bývalého notariátu bola pôvodne panským domom veľkostatkára Mórica Wilda z 2.polovice 19.stor., ktorý po r. 1882 dvakrát vyhorel. Dom r. 1908 bol odkúpený na účely notariátu, neskôr v ňom bol zriadený obecný úrad, dnes je tu knižnica, zasadačka OcÚ a časť priestorov sa prenajíma. Je to prízemná budova s pôdorysom v tvare písmena L s dvoma rizalitmi na hlavnej fasáde, na ktorých sú veľké okná s polkruhovým zakončením. Vo dvore je pilierová zasklená chodba. Vedľa tohto domu stála stará obecná krčma, ktorú postupne vlastnili Vári, Buráta a Wien. Oproti sa nachádzal byt obecného pastiera a horáreň.
     Prvá škola v obci sa spomína r. 1822. V tom čase musel učiteľ vykonávať aj poddanské práce. Po viacerých prestavbách sa budova zachovala dodnes a v jej časti je pošta. Je to dvojosová prízemná obdĺžniková stavba vo dvore s podstením. Neskôr tu bol umiestnený byt učiteľa, lebo stavba nevyhovovala školským účelom. Pod č. 96 sa zachovala novšia škola postavená na začiatku 20. stor. Je to dvojosová prízemná obdĺžniková stavba, ktorej fasády členia lizény, nárožia sú zdobené bosážou. Škola bola postavená v záhrade rodiny Horváthovcov. Od r. 1960 tu bola umiestnená materská škola a po oprave celej stavby od r. 1985 v nej bola zriadená školská jedáleň. Dnes sa táto budova využíva na podnikateľskú činnosť. Poniže sa nachádza najnovšia ZŠ postavená v rokoch 1960-1962 a zodpovedá najnovším nárokom výučby mládeže. V rokoch 1975-1981 bola v obci postavená nová budova materskej školy, ktorá bola v roku 2006 renovovaná.
Pri parku kaštieľa sa nachádzali budovy majera Weiszovcov, z ktorých sa zachoval prestavaný objekt bytov želiarov, neskôr koniareň a maštale. Najzachovalejšou stavbou je budova trojpodlažnej obdĺžnikovej sýpky, ktorej jednoduché fasády členia malé sýpkové okná.
     Klasov patrí do zväzku maďarských obcí Podzoboria a leží na území bývalej Nitrianskej župy na hranici s Tekovskou župou, ktorej vplyv čiastočne odlíšil tunajšiu ľudovú architektúru či zvyky ľudu. Pôvodne sa tu stavali domy z nabíjanej hliny či nepálených tehál. Steny boli omazané a obielené. Typu objektov boli v 2. polovici 19. stor. väčšinou obdĺžnikové, prízemné s dvojosovou hlavnou fasádou s obdĺžnikovými oknami v šambráne, vo dvore s podstienkou. Valbové strechy, pôvodne pokryté slamou, boli neskôr zamenené za plechové vikiere. Z dvora sa vchádzalo do kuchyne. Vzadu boli pristavané komory, sýpky a maštaľe. Miestnosti boli pokryté trámovými stropmi. Novšie domy, ale typove podobné predchádzajúcim, sú zachovalé z konca 19. a začiatku 20.stor. Vo dvoroch sa zachovali samostatné stavby sýpok. Zaujímavé sú tzv. dlhé domy pre dve rodiny, typove podobné domom z konca 19.stor. Novšie domy z prvých desaťročí 20.stor. majú vo dvoroch otvorené pilierové chodby, ktorého hlavnú fasádu členia lizénové rámy. Niektoré mali hlavnú fasádu členenú lizénami a oknami v šambránach, s drevenou pavlačou vo dvore. Neskôr sa stavali domy s trojosovými fasádami vo dvoroch s pilierovou otvorenou chodbou, nad oknami so súvislou nadokennou rímsou s geometrickým ornamentom a v nike hlavnej fasády so soškou Piety.
Vinohradníctvo má v obci dlhú tradíciu, pestovala sa tu odroda hrozna Otelo, dnes sú to rizling, veltlín a müller. Staré vinohradnícke pivnice sú malé stavby z nepálenéch tehál s jednou nadzemnou miestnosťou (prešovňa, sklad a pod.), dole bola vlastná klenutá pivnica. Pred vchodom bola podtienka podopretá dvoma trámami.
      V krypte kostola je pochovaných viacero členov rodu Weiszovcov (z Hortensteinu), ktorí jediní v obci mali svoje sídlo. Zakladateľom vetvy rodu z Babenbergu bol Bartolomej Hartwig, syn Krištofa Hartwiga. W.Bartolomej vstúpil r. 1670 do vojenských služieb a vyznamenal sa v bojoch proti Turkom. Počas bojov sa dostal do Uhorska, bol kráľovským statníkom, a neskôr sa stal hradným kapitánom v Szegede. V tejto funkcii 18.12.1729 získal za bojové zásluhy titul baróna a v tom istom roku krajinské zhromaždenie odsúhlasilo jeho uhorskú domovskú príslušnosť, ktoré zároveň získali aj jeho syn Karol a jeho synovia. Pokračovateľom rodu bol Krištof II. a v ďalšej generácii Ján.
Jozef Edmund W. (17.11.1766-15.02.1845), získal panstvo Klasov, jeho manželkou bola Barbora Berchtoldová (z Ungerschützu) (1784-14.01.1839).
Viliam W. (17.07.1802-3.01.1849), ktorému manželka bola Mária Ludovika Marczibányová (z Púchova a Csoky) (8.08.1814-25.07.1842).
Rezső W. (14.07.1803-26.02.1879) bol cisárskym a kráľovským komorníkom.
Edmund W. (12.02.1833-2.05.1854) a Angelika W. (4.05.1833-6.07.1841).
Lívia W. (25.03.1837-8.05.1877) bola manželkou grófa Jána Migazzyho (z Wallu a Sonnenthurnu).
Pavol W. (24.03.1839-14.07.1901) postavil kaštieľ v Klasove. Napriek útlej postave a častým chorobám žil plnohodnotným životom. Vo volebnom období 1879/81 bol krajinským poslancom za Nitriansku župu, pracoval vo viacerých župných výboroch a aj v Hospodárskom spolku Nitrianskej župy. Bol výborným organizátorom a znalcom poľnohospodárskej výroby. Pavol W. Bol aj cisársko-kráľovským komorníkom. Jeho manželkou bola Mária Berchtoldová, dcéra nitrianskeho župana Ladislava B.
Angelika W. (23.06.1842-1.07.1924), bola manželkou baróna Júliusa Pittela.
Enid. W (15.04.1888-17.06.1980), bola manželkou Štefana Kosztolányiho.
Ludovica W. (22.05.1894-2.10.1898).
Eugen W. (5.02.1891-27.12.1944), bol posledným mužským členom klasovskej vetvy rodu. Jeho manželkou bola barónka Eva Scheyová (z Koromlau)(23.06.1894-12.01.1945), ktorú ako občianku židovského pôvodu odvliekli do koncentračného tábora. Jej manžel ju dobrovoľne nasledoval a obaja tam aj zomreli. Na ich náhrobnej tabuli je nápis IN MEMORIAM!
    

Použitá literatúra:

  • Archívne dokumenty Štátneho oblastného archívu v Nitre (Borovszky S.: Nyitra
  • vármegye, Budapest 1898)
  • Fejár G. (ed.): Codex diplomaticus Hungariae, Budapest 1829
  • Fényes E.: Magyarország geographiai szótára II., Pest 1851
  • Kiss L.:Földrajzi nevek etimológiai szotára I., Budapest 1899
  • Marsina R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I., Bratislava 1971
  • Nagy I.: Magyarország családi czimerekkel és nemzékrendi táblákkal XII., Pest
  • 1865
  • Nyitramegyei közlöny
  • Reško A.: Kúria a kaštieľ v Klasove, rukopis
  • Súpis pamiatok na Slovensku II., Bratislava 1968
  • Zsigmondkori oklevéltár I., Budapest 1951
  • kronika obce Klasov